Snehulienka a dvaja psi

Tae-bo a potom hodinová prechádzka so psami. No dosť na dnes, myslím. Ale aspoň je krásne, mrznúco a snehovo. Hoci som fanatický milovník slnka, sneh aj sneženie mám rada. Keď mrzne a sneh je čistobiely, nepoškvrnene pokrývajúci všetko naokolo, žiarivý, až z toho oči bolia, a keď si konečne privyknú na tú belobu, tak vidia slnečné lúče, alebo svetlo lámp odrážajúce sa od jemných snežných kryštálikov. To sa mi páči. Aj husté sneženie, keď mi veľké vločky dopadajú na čiapku a šál, vychutnávam si to a keď niekam vojdem, vločky zo seba veselo striasam. Ale moja láska k sneženiu končí tak pár centimetrov nad mestským chodníkom a to keď je príliš teplo, aby z toho snehu niečo bolo. To, čo tam vzniká počas mokrého sneženia, sa totiž už nevolá sneh, ale problém. A problémy ja nerada.

Aby sme si užili typickú zimu, zvykneme si s mužom rezervovať drevenicu s kozubom v horách, jašiť sa v polmetrových závejoch ako deti a potom sa zohrievať pod duchnou so šípkovým čajom v rukách. Tento rok však kvôli uspokojovaniu iných cestovných chúťok chata padla a tak ma čaká zima v Bratislave, ktorá zasnežene a idylicky zároveň vyzerá už len na historických pohľadniciach.

V takýchto prípadoch treba mať základnú bojovú výbavu: hrubé fusakle (mám), nepremokavá bunda s kapucňou (mám), kožušinkové zimné topánky (mám), a schopnosť udržať sa vo vzpriamenom stave. Nemám! Z nejakého neznámeho dôvodu je totiž v zime v mojom okolí zosilnené gravitačné pole a táto anomália spôsobuje, že sa objímam s matičkou zemou pri každej príležitosti. Hm, kde sú tie detské časy, keď som si hovela v sánkach a nechala sa ťahať rodičmi? Treba to nejako vyriešiť. Možností nie je veľa: odskočiť si na tú chatu aspoň na predĺžený víkend, alebo sa zavrieť doma, nevystrčiť nos a zimu si užívať na gauči a s dobrým vínom, alebo nejako prehibernovať až do jari a v optimistickom stave sa udržiavať prípravami na májovú dovolenku. A čo vy, aký je váš vzťah k decembro-januáro-februáru?