Uf! Tak som to zvládla.
Tak sa mi zazdalo, že nový rok bude ideálna príležitosť spraviť si poriadok v tom veľkom bordeli, inak aj mojím šatníkom nazývanom. Tento nápad umocňovalo aj kvantum letného oblečenia, ktoré sa tu po nedávnom zaoceánskom výlete ešte stále povaľovalo. Predsa len, kvetinkové šortky provokujúce na stoličke, keď je za oknami len sychravá pľušť, na nálade, ktorá je deptaná už tým, že neviem nič nájsť, určite nepridajú... A vôbec, ten šatník si rekonštrukciu vážne pýtal, lebo ako som práve zistila, obsahoval veci, ktoré sa pomaly, ale isto, menili na fosílie.
Keď už je reč o bordeli, napadlo mi, kedy vlastne prestal byť súčasťou bytu klasický budoár, v ktorom si ženy mohli rozťahovať svoje šaty, šminky, nerušene sa venovať svojmu zovňajšku a to všetko bez toho, aby do toho niekto strkal nos? Hm, hm, tuším som si tento rok priala pod stromček nesprávne veci - nabudúce si zaželám pristavať šatník, v ktorom budem mať dostatok vešiakov a na každom ramienku mi bude visieť iba jedna vec!
Ale späť do reality...
K dnes zrealizovanej inventúre som sa tak dlho odhodlávala ani nie tak kvôli lenivosti - nie že by som ňou netrpela, o tom potom - ale skôr z určitých emočných dôvodov. Poznáte to aj vy? Handrička už neplní svoj účel, človek ju už nemal oblečenú ani nepamätá, ale nie a nie ju vyhodiť. Čo ak práve tento kúsok budem raz potrebovať, potom budem ľutovať, že som ho vyhodila, možno to ešte príde do módy, možno to ešte využijem, a veď to vlastne nie je až také zlé... Presne tieto "argumenty" som sa dnes rozhodla ignorovať a bola som nemilosrdná, priam krutá. Všetky ležiaky zabudnuté už zopár sezón na dne skrine, a, všetko, čo svojím vzhľadom zaváňalo minulým storočím (a rozhodne nebolo hodné označenia vintage) som pekne našupovala do veľkej tašky s nápisom Out. Aj keď, až také ľahké, ako to tu teraz napísané vyzerá, to teda nebolo. Niektoré veci mi evokovali príjemné spomienky, napríklad na prvý shopping trip do Viedne (Pozn.1 - v tom čase tu ešte nebolo žiadne shopping centrum a o tom, že existuje nejaké H&M, som ani vo sne netušila. Pozn.2 - nie, nemám sto rokov). Alebo na môj prvý sexi outfit, keď som zistila, že aj som už asi žena a rozhodla som sa to všetkým ukázať (a moja babina, keď ma uvidela, zalomila rukami a trikrát sa prežehnala). Alebo na druhé rande s mojím mužom, keď bolo jasné, že tento týpek rozhodne stojí za repete. Alebo na "moju" fashion značku MBM. Dnes sa také čosi volá DIY. Vytiahnuť nejakú vec, prerobiť ju podľa svojho a potom ju hrdo nosiť. Spolužiačky si mysleli, že je to nejaká origoš zahraničná značka, ktorú mi mama nosí zo služobných ciest. Nemohla som im predsa brať ilúzie a vysvetľovať, čo vlastne MadeByMe znamená.
A tak som si niektoré relikvie odložila na pamiatku (nad šatami zo stužkovej a promócie ešte uvažujem), ale aby som bola úprimná, bolo tam aj zopár skvostov, nad ktorými mi až rozum zastal. Kedy a prečo, preboha, som si toto kúpila?! Stáva sa to aj vám? Nákup v očividnom krátkodobom pominutí mysle, inak si to neviem vysvetliť. Preč s tým, kamsi ďaleko! Okrem takýchto občasných úletov sa mi stáva aj také čosi, nazvime to záhada skúšobnej kabínky, že si proste niečo skúšam, sedí mi to a vyzerám v tom ok, a potom prídem domov a odrazu predchádzajúce dve tvrdenia už neplatia. Doteraz som na to neprišla, ako je to možné...
Jediný kus oblečenia, ktorý už od výšky zásadne nevyhadzujem, pokiaľ sa teda sám nerozpadne, sú rifle. A keďže si každý rok kúpim v priemere dvoje, zbierka mi utešene rastie. Raz ju po mne môj potomok zdedí (a potom sa môže rehliť až do bezvedomia). Rifle sú mojou osobnou históriou módy a trendov, a okrem toho plnia ešte jednu dôležitú funkciu - kontrolnú. Čo znamená, že pokým sa do svojich riflí napracem, tak je všetko v poriadku (videli ste tú scénu s Mirandou a jej rifľami v SATC? Niet nad to, keď sa človek stále vojde do svojich x-ročných riflí).
Ale hoci riflí mám viac než je členov priemernej mormónskej rodiny, nie je to moja úchylka. Mojou špeciálnou obsesiou sú letné šaty. A dnes sa tejto obsesii dostalo aj kvantitatívneho potvrdenia, keď som zistila, že mám presne 35 šiat. Môj muž povedal, že to nie je normálne, ale ja mám na posúdenie normálnosti v oblasti šatníka trochu iné kritériá. Jednoducho, keď vidím pekné letné šaty, ktoré mi sadnú a ktoré majú sympatickú cenu, neviem povedať nie. Pociťujem priam občiansku povinnosť ujať sa toho bezbranného kúska látky na vešiaku, poskytnúť mu útočisko vo svojej skrini a spolunažívať s ním v láske a radosti. A tak napriek tomu, že už nemám tie šaty pomaly kam dávať, ak na jar uvidím nejaké s originálnym vzorom, alebo šaty pripomínajúce lúku, budú moje. A ešte túžim po šatách dlhých, ušitých z množstva ľahučkého mušelínu, ktoré ma budú objímať ako motýlie krídla a pri chôdzi budú okolo mňa viať ako letný vánok. Ach, božemôj, buď mám zase nejakú beletrizovanú náladu, alebo som nenapraviteľný romantik.
A čo vy, máte nejakú srdcovú záležitosť, čo sa módy týka?
