Máte svojho obľúbeného knižného autora? Ja ich mám viacerých. Zopár zahraničných, zopár klasikov. Medzi tých súčasných žijúcich a srdcu blízkych určite patrí aj Michal Viewegh.
V piatok som sa s ním stretla. Rande medzi štyrmi očami to síce nebolo, ale aj čítačka na Bibliotéke sa ráta. Michal bol príjemný, realita mu lichotila viac ako fotografie a bol vtipný rovnako ako v knihách...
Niekedy je to totiž tak, že si o spisovateľoch vytvoríme určitú predstavu (stotožňujeme ich s hlavnou postavou v knihe, pripisujeme im vlastnosti či zážitky hrdinu z papierových stránok, čakáme od nich, že budú zaujímaví a dychberúci rovnako ako kniha) - a tieto naše predstavy sa nenaplnia. Spisovateľ je naživo chodiaca nuda. Alebo nesympatický týpek. Alebo dokonale arogantná osoba.
Piatkový prípad našťastie nebol z tejto kategórie. Michal síce je mierne (ale čo si budeme hovoriť - poriadne!) sebestredný chlapík, ale ak človek číta jeho knihy, nemôže byť prekvapený. A okrem toho - ktorý muž nie je ješita? Je však rovnako prirodzený ako v knihách, nechýba mu humor, ktorým sú jeho knihy popretkávané od prvej po poslednú stranu a je taký - ľudský. Normálny. Fajn.
Ja mám doma od neho viacero knižiek, celú bibliografiu som zatiaľ nenazbierala, napísal toho totiž viac než dosť. Romány, novely, poviedky, fejtóny, literárne paródie. Viaceré z jeho príbehov boli sfilmované, dočkali sa druhého či tretieho vydania a predávajú sa nielen u neho doma či u nás, ale aj vo vzdialenejšom zahraničí.
A mne jeho autogram od piatka zdobí knihu Poviedky o láske, ktorú rozhodne odporúčam.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára